Keď sa Martin Heidegger pýtal načo sú básnici, našiel odpoveď, že básnik je ten, ktorý zakúša v nezdarnom nechránenosť a privádza tak smrteľníkov na stopu bohov, ktorí odišli. Básnik odomyká túto „noc sveta“ tak, že odomyká seba, nahliada aj temno bez nádeje, aby znova zachytil dejúci sa zmysel a odpoveď v tápaní po ňom. Aby pochopil čas tmy ako súčasť svetla a naopak. A načo je nám básnik v tento núdzny čas? „Čas noci sveta je núdzny, pretože je stále núdznejší. Doba už je tak núdzna, že nie je schopná vidieť chýbanie boha ako chýbanie.“