Predstavíš sa nám trochu?

Nie. Odmietam. (Teraz klamem.) Som chronický klamár, šialenec a sem tam zbytočne kreatívny. Proste človek, ktorého nikdy nechcete stretnúť! Rád tvorím, rád cestujem a milujem mimoriadne situácie. Nútia ľudí rozprávať a potom sa dozvedám zaujímavé veci. Neživím sa písaním, proste píšem. Lebo ma to baví. Robím grafika pre rakúsku firmu s pobočkou na Slovensku. A kupujem si geek tričká, ktoré nepotrebujem a nemám ich kam dávať, ale jednoducho sa mi páčia.

Čo ťa inšpirovalo k napísaniu tvojich kníh?

Dovolím si opravu nepíšem knihy, píšem príbehy. Môže byť? A čo ma teda inšpirovalo. Pff. Kedysi som jednoducho prispieval do blogu a potom sa mi zapáčila predstava písať príbehy. Tak som to pomaly skúšal. To, že moje prvé príbehy sú otrasné zamlčím, dobre? Potom časom sa mi zapáčila možnosť, že viem v príbehu pomaly odkrývať, kam smerujem. Takzvaný „forshadowing“ a nie všetci si to uvedomujú, alebo všimnú počas čítania. Jednoducho si to nespoja a vždy, keď to niekto háda a náhodou uhádne tak ma to na jednu stranu poteší a na druhú sklame, že som to nedokázal dobre utajiť. A to ma asi inšpiruje, že ľudia chcú vedieť, ako to skončí. A zároveň môžem utiecť do vlastného sveta fantázie a sci-fi a cestovania. A potom sem tam sa stane, že mi príde správa, že sa im moje dielo páčilo, čo je hrozne dobrý pocit.

Kto je tvojou obľúbenou postavou z tvojich kníh, príbehov a prečo?

Kto je moja obľúbená postava z mojich príbehov, hmn? Osobne tých postáv mám veľa a každú zbožňujem. Sú to moje „deti“. Každú postavu som navrhoval od čistého papiera. Od začiatku. Takže som si k ním vypestoval nezdravý „vzťah“. Takže možno by som povedal, že ktorej postave sa mi najlepšie píše príbeh. Eh. To je hnusný slovosled. Ale jedna z takých postáv je Martin D. Vyšný (Túlavá 2016-2018). Je to to taký domased na začiatku a vyzná sa to techniky a počítačov. Je mierne vystrašený zo sveta, ale má sem tam dosť logiky. Jednoducho, keď chcem niečo vypichnúť, že nápad hlavného hrdinu je šialený, tak to určite urobí Martin, pretože nechápe, ako niekto môže byť tak šialený.

Samozrejme tých postáv je viac, ako je uverejnených, pretože niektoré príbehy stále držím pod rúškom tajomstva aj pred svojím okolím, ale pomaly sa na tom pracuje. Veľmi pomaly. A sem tam mi postavy veľmi dobre sadnú a niekedy nie. Ale najviac si užívam vypĺňanie dotazníku, čo mám k postávam. Je to 100 otázok, na ktoré by mal autor vedieť odpovedať. Vtedy svoju postavu naozaj pozná.

Vždy si chcel písať knihy? Eh. Príbehy?

Veru nie. Ja som chcel pôvodne točiť filmy, alebo seriály. Potom som zistil, že dohadovať sa s mnohými ľuďmi je hrozne komplikované. Takže som vyštudoval animovanú tvorbu – rozprávky a filmové efekty. Na strednej škole v Bratislave. A to tiež robím ako hobby, ale zaberá to viac času, ako samotné písanie. Ale pomohlo mi to pri písaní, keďže nás učila scenáristka veľmi mi to pomohlo. Sem tam aj vidieť, že mám skĺbený štýl literárny a filmový. Dosť veľa mojich vecí by sa dalo ľahko vpísať do literárneho scenára, práve kvôli tomu. Ale ako som povedal, tak chcel som robiť filmy. Potom som zistil, že ma veľmi baví písať príbehy a hrozne ma teší, keď mi ľudia povedia, že píšem inak ako väčšina autorov.

Popíšeš nám cestu k tvojej prvej knihe?

Napísal som rukopis. A odmietol som odoslať rukopis. Nikto moju knihu nevydal. Tam to skončilo. Moja prvá kniha neexistuje. Necítil som sa, že ten príbeh je dosť dobre napísaný, preto.

Potom som napísal Chybný kód a vyzistil som si, či je možné k internetovo uverejnenému bezplatnému PDF dokumentu možno udeliť ISBN. Bolo. Ak by som bol teda som ako osoba, čo ju „vydáva“ uvedený ja. Nuž, tak som vyžiadal a v podstate to bola moja prvá oficiálne vydaná kniha. Smutné je na tom, že som v nej po uverejnení objavil ďalšiu sprchu chýb. (A to to kontrolovalo 5 ľudí okrem mňa, fňuk.) A Chybný kód mal jedinú pointu. Aby som napísal príbeh so šťastným koncom. Eh.

Akoby si popísal svoje knihy?

Zbytočný blábol zúfalca, čo ma zjavne príliš veľa času. Samozrejme sú to najlepšie príbehy, aké ste kedy čítali! Skúste mi protirečiť! V príbehu budete náhodná mŕtvola číslo 48.

Ktorých spisovateľov obdivuješ?

Všetkých? Teda, obdivujem všetkých ľudí, čo vedia napísať príbeh. Či sa už jedná o veľké mená, alebo autorov, ktorí prispievajú na internet. A niekedy sú tie internetové veci fakt lepšie, ako knihy v kníhkupectvách. A zas ja som seriálový maniak, takže Steven Moffat (Sherlock, Doctor Who) alebo Jeff Davis sú u mňa známe mená, ľudí, čo píšu scenáre. A nezabudnem na Duffer Brothers teraz. (Stranger Things). Ale ako z knižných to je momentálne Dougles Adams.

Akú radu by si dal začínajúcemu autorovi?

Sadni si osamote s príbehom. S cudzím, či svojím. Znač si, čo sa ti páči a čo nie. Skúmaj a hraj sa. Píš. Napíš si koniec dopredu, aby si vedel kam smeruješ a fádne postavy sú zaujímavé ako sú len vedľajšie a nemusíš o nich čítať 365 strán. Či to som mal len jednu?