Prvá zbierka Márie Novákovej, vydaná po približne troch rokoch od básnickej zbierky Čierny sneh, je temná, smutná a až príliš realistická. Desať básní hovorí o osamelosti či beznádeji, ako i plánoch na skvelú budúcnosť, ktoré stroskotali už v minulosti. Nastúpte na svoju cestu do neznáma, ktoré bol nútený aspoň čiastočne spoznať každý z nás. Poézia je zmesou reality a snov, pričom zakódované vnútorné myšlienky sa často nehodia ani jedného z týchto prostredí. Aj to je možnou úlohou poézie – vypísať sa z problémov, na ktoré neexistuje riešenie.