Nikdy sme sa nemali tak dobre, ako sa máme teraz. Ľudia masovo neumierajú na tie najjednoduchšie choroby, obchody sú plné jedla či oblečenia a spoločnosť sa dokáže postarať aj o tých, ktorí sa nedokážu postarať sami o seba. Napriek tomu tu máme neustále vojny, často aj v krajinách, ktoré od nás vôbec nie sú vzdialené. Tam, kde by sa mohlo pestovať umenie, sa pestuje nenávisť. A tam, kde treba kriticky myslieť, nás niekto učí slepo poslúchať. A poézia? Kto chce, ten ju číta. Ideálne aj píše. Mária Nováková napísala štyri zbierky básní a to nie len vtedy, keď ju trápila Samota. Niekedy je potrebné vstať a nahlas zakričať Neverím. Overiť si fakty. Priniesť iný uhol pohľadu. Alebo ružové okuliare pre toho, kto vidí všetko len v odtieňoch tej najčernejšej čiernej. Netreba sa čudovať, že niekedy Len páska cez ústa pozná moje prosím. Alebo vaše. Čo si vlastne praje človek, ktorý má všetko? A čo človek, ktorý o všetko prišiel a nemá vôbec nič? Jedine otázku. Ak práve ak...