Prišla s nevinnou prosbou vylúštiť čo jej vlastne lekárka napísala na výmenný lístok. Moj priateľ sa pýtal že , s kým si píšem lebo väčšinou si nepíšem tak dlho s nikým. Vo mne sa spustilo mnoho spomienok na ňu , pre mňa ženu dôležitú okrem mojej mami, pretože sme si boli naozaj blízke. Obe sme sa pred rokmi rozišli v zlom a zabudli sme na to , čo teraz , ani nie že dodržujeme ale spája nás to ešte viac ako predtým a tým je – komunikácia ale taká ta dospelá a reálna. Aký to bol rozdiel predtým ? Pravda , taktiež sme si písali každý deň – ak sme sa nepoškriepili tak každý druhý , tretí. Písali sme si hlavne o škole , o chalanoch , kedy pôjdeme von , kam pôjdeme a tak ďalej. Teraz si píšeme každé ráno , občas na dobrú noc lebo obe sme na liekoch a zaspíme skôr ako napíšeme Do… podporujeme sa navzájom, realnejšie rozoberáme témy a dospelácky život je hnus pretože sa fyzicky nemáme kedy stretnúť. Reálne na začiatku sme sa stretli možno až po roku ak nie viac kamarátstva , odsudzovali ma lebo je mladšia a také “dieťa” nerozumie životu – verte mi či nie , rozumela a aj rozumie viac ako si o nej myslia a vôbec ma neodradili reči iných.

V jednej životnej situácii keď som začala pracovať v jednej reštaurácii – nebavili sme sa v ten čas a aj tak sa naše duše -spojili- a našli k sebe cestu , prišla za mnou do tej reštaurácie bez akéhokoľvek skontaktovania , bol to mesiac apríl, priniesla mi slnečnicu so slovami “všetko najlepšie k sviatku bláznov” a ja som bola v takom strese z nadšenia že som namiesto do studenej vody dala slnečnicu do horúcej vody – trapas ale vymenila som ju a v poriadku so mnou po smene odcestovala domov do vázy.

Raz sme boli na “výlete” v Bratislave spolu aj s jej sestrou na káve a užiť si slnečný deň a išli sme po námestí už smer domov obidve sme naraz zazreli namaľovaný dúhový prechod pozrela sa na mňa a povedala že “to je taký náš prechod , lebo vieš , ťa milujem” – prosím neodsudzujte vznikla z toho pekná fotka a veľa smiechu.

Bola som pri nej v časoch keď mala prvého priateľa až po ten čas kedy otehotnela. Snažila som sa jej venovať všetok čas keď bola tehotná. Najlepšia vec akú som mohla spraviť bola keď nevedela kam újsť keď bolo najhoršie – prichýliť ju k nám na dom a verím že sa cítila ako doma , dedko ju mal rád aj keď prišlo na jedno nedorozumenie ktoré sa po čase vysvetlilo. Aby ste si nemysleli že, sa tu !vychvaľujem! takisto mi venovala dostatok smiechu, darčekov a to najdôležitejšie – prítomnosť.

Nemôžem všetko napísať sem aj keď by som chcela , musím si niečo nechať pre knihu.

Jediné čo som chcela povedať je že , verím na osud pretože niečo nás s niekým musí spojiť a náhoda to nieje pokiaľ to má trvať dlho a ešte dlhšie.