Svietiť si o pol druhej v noci mobilom v lese na východe Slovenska chce buď odvahu, alebo nemať žiadny rozum. Ja som už o rozum prišiel, tak som sem tam odvážny až príliš. 

Ako sa to celé zomlelo?

Jednoducho. Mám kamaráta, s ktorým, keď máme čas a nápad niekam ísť, tak sa zodvihneme a jediné, čo stačí povedať je:

Poďme tam, alebo tam!

Áno, až také jednoduché, to býva. Tento krát mne osobne nahral do kariet fakt, že mám zakúpený celomesačný sieťový lístok na vlaky národného dopravcu.
A tak môžem ísť kamkoľvek ma vlaky odnesú. Tiež už dáky ten rok chceme ísť na východ pozorovať nočnú oblohu – predsa len je tam menej svetelného smogu a chceli sme vidieť hviezdy. Fakt, že kamarát má bezplatnú dopravu, k tomuto nápadu tiež dopomohol.

začiatok v banskej bystrici

Z Banskej Bystrice som sa touto dobou akurát sťahoval a neplánoval som žiadny výlet. Doslova som šiel svojho kamaráta len vyprevadiť, po tom, čo ma bol navštíviť. A rozlúčiť sa, pretože to vyzerá, že sa minimálne rok neuvidíme – najskôr do ďalšej Fest Anče.

Prvá jeho otázka znela: „Poď so mnou do Hornej Štubne, konečne si tam dáme to pivo, čo si ho tam toľko chcem dať.“ Áno, na takéto niečo sa chystáme dlho, väčšinou to niekde celé spadne. Dnes deň ako vyšitý. Akurát nerád chodím autobusom cez Šturec. Pred tým, ako budete mudrovať, že z Banskej Bystrice do Hornej Štubne chodia vlaky – nie, nie. Kvôli výlukovým prácam chodili autobusy náhradnej dopravy. Ale povedal som si, žeby by bola škoda odmietať.

„Aj tak mám lístok na celú republiku,“ hovorím, a toho sa chytil.

„Tak môžeme ísť aj na ten východ,“ to bola tiež, pravda, bola sobota a obaja sme mali plány až na pondelok. A ešte je doobeda. Tak dobre, usádzame sa v staručkej Karose, ktorá nás mala prepraviť na Hornú Štubňu. Moje obavy z toho, že mi bude zle, sa rázom rozplynuli. Všetko bolo v poriadku. Navrhol som zastávku v Martine, predsa len by sa mi zišlo pár veci z domu. Na Hornej Štubni sme prestúpili do vlaku. Kamarát sa priznal, že cestou dolu Šturcom mu bolo zle. Takže nie mne, ale jemu.

krátka zastávka v martine

Vystúpili sme v Martine, a šli sme ku mne domov pešo. Dali sme si čaj, pretože sme ešte mali trochu času. Napratal som do tašky dve bundy, dlhé nohavice, tablet a powerbanku. A tiež som si vzal nabíjačku od mobilu. Vyrazili sme pešo do stanice Vrútky. Cestou sme sa dohodli, že nakoľko sme dnes jedli veľmi málo, tak sa občerstvíme v reštauračnom vozni.  A tak sme si v rýchliku 605 do jedného sadli.

Nálepka v reštauračnom vozni. 

jednoduchá cesta, nedomyslená noc

Cesta do Košíc nám ubehla pomerne rýchlo. V obchode v košickej stanici sme si nakúpili dáke potraviny a vodu. A nakoľko náš vlak Rex 1909 ešte nebol napísaný na informačnej tabuli, kamarátovi sa nezdalo, keď som sa vybral do podchodu. O Košiciach viem jednu vec – pristavuje vlaky pol hodinu pred plánovaným odchodom. (Nie ako v Bratislave, kde vlak pristavia 10 minút po plánovanom odjazde a ešte počkajú, kým bude meškať 30 a potom zahlásia, že vlak mešká – nj, dlhoročné skúsenosti s cestovaním z Bratislavy.)

Postavil som sa k súprave, ktorá sa mi pozdávala. O chvíľu aj na tabuliach zasvietilo Humenné. Takže si nastúpili. Spoločnosť nám robili veľmi otravná rodinka. A k tomu, mám čo napísať – aj keď nie priamo to súvisí s naším výletom, ale stálo sa to na tejto ceste.

Keď je niekde mamička a má dve deti, tretie na ceste a má cestovať 2 a pol hodiny vlakom, tak snáď vymyslím svojím dcerkám zábavku.  Ešte som nevidel dieťa, ktoré by tak dlho vydržalo sedieť – nečinne. A potom bola nervózna, že chvíľu neposedia. Našli si zábavku, hojdali sa na opierkach. A jediné, čo mama robila, tak sa vyhrážala, že dostanú facku, na riť, keď prídu domov, tak idú rovno spať. A ona sa medzi tým prehrabávala na mobile skrz Facebook. Nemám rád Facebookové mamičky, ktoré majú deti najskôr len kvôli „Páči sa mi“ a keď už dieťa nie je roztomilé, tak si urobím ďalšie. Presne tak dáko to vyzeralo. A tatko záujem nula bodov.

Dobre, fajn späť k našej ceste. V Humennom sme preskočili do osobáku do Stakčína.

Tak sme sa znova usadili a mierili do Stakčína, do našej cieľovej stanice. Aspoň tej vlakovej. Vedľa nás vo štvroke sedel starší pán, väčšinu cesty pretelefonoval východniarskym dialektom, ktorému sme vôbec nerozumeli. Pred Sninou nás náhle oslovil so slovami:

„Pozrite, koľko bocianov.“

Chvíľu sme boli zmätení, pretože vo väčšine vás vo vlaku nikto takýmto štýlom neosloví – aspoň nie v krajoch, kde sa väčšinou nachádzame. Tak sme začali pozerať z okna pri ktorom pán sedel. Popravde, toľko bocianov som po kope ešte nevidel. Plné pole bocianov. V Snine vystúpili takmer všetci. A do Stakčína sme šli dokopy asi piati.

ahoj, stakčín

Nie. Ráno, keď som vstal som netušil, že dnes podvečer vystúpim na malej staničke na východe Slovenska v Stakčíne. Vedeli sme, že tu je vodná nádrž. A navyše, chceli sme vidieť nočnú oblohu, takže by bolo fajn nájsť dobré miesto, kde bude menej svetla a viac pokoja. Ale najprv som potreboval nájsť toaletu – takže to bolo zložitejšie. Hľadať toaletu v meste, kde všetko zatvárajú okolo 14tej. Takže moja záchrana bola čerpacia stanica. A potom sme sa vybrali po ceste k vodnej nádrži. Najprv cesta. Potom sme to stočili, že pôjdeme po lesnej ceste. Zastavila Cirocha. Tak trošku, kým sme si nevšimli lávku. Prešli sme a šli sme lesnou cestičkou. Videli sme pár užoviek, väčších pavúkov, žubrienok a podobne.

„Bude sranda ak dôjdeme na koniec a nebude tam most,“ kamarát mal celkom vhodnú poznámku k blízkej budúcnosti.

„To je problém pre naše budúce ja,“ hovorím. (To moje motto na tento mesiac, pretože ma prestalo všetko plánovať.)

Tak sme šli ďalej a v podstate sme vyšli na hlavnú cestu, ktorú sme prešli a kráčali sme spodkom k priehrade. Došli sme k bráne. To sme domysleli. Tak sa vraciame späť na hlavnú cestu, mal by byť druhý vchod. Brána. Dobre, tak by tu vedľa mala byť cestička – brána, keď sme odchádzali všimli sme si „zákaz vstupu“. Takže asi si to tam dobre strážia, potom sme našli cestičku na kamennú pláž. Bola tam blokáda pre autá a zákaz vjazdu motorových vozidiel. Ale o vstupe sa nepísalo nič. Tak sme zišli na kamennú pláž. Tam sme si sadli a začali pozorovať nočnú oblohu. Dali sme si bundy. Hodil som si ruksak na zem a ľahol si. Mesiac zašiel a drobné hviezdičky bolo prekrásne vidieť. Bolo to zvláštne, krásne, krátke i dlhé. Takýto moment som dlho potreboval. Za posledné tri mesiace to bolo len lietanie z práce do práce a za inými povinnosťami. Takže raz si pre zmenu sadnúť pod holú nočnú oblohu, bez jediného mráčika bolo zvláštne oslobodzujúce. Akurát, že sa schyľovalo k jednej hodine ráno.

toto nám tak trochu nevyšlo, kámo

Najprv sme sa premiestnili pod priehradu, pretože tam boli lavičky – akurát stihla padnúť rosa, takže boli celé mokré. Svietili sme si na cestu telefónmi. Nakoniec sme prešli na čistinu na druhej strane cesty. Prešli sme ju celú, ale cestička ďalej bola zahádzaná. Nakoniec sme sa ocitli na tej istej lesnej cestičke, ktorou sme prišli. Povedali sme si, že už sme raz tade prešli dáme to znova. Akurát vtedy nebola taká tma. Teraz je.

Šiel som vpredu so svetielkom z telefónu a brodil sa trávnatou cestičkou. Ohliadol som sa za sebou, robil som to pravidelne, aby som videl svetielko za mnou. A zrazu svetielka nebolo. Tak som posvietil za seba. Ten chumaj skúšal, že kedysi to všimnem. Tak sme šli ďalej. Potom sme zastali pri ohnisku, ktoré sme videli cestou k vodnej nádrži. Potreboval si sadnúť. Zaspával. Doslova mal problém sústrediť sa na to, čo je pred ním. A zrazu sme to počuli. Zavíjanie vlka.

V Poloninách sú vlci. To je ďalšia vec, na ktorú sme zabudli. 

Vzal som do ruky deodorant a vyrazili sme ďalej, zatiaľ to bol len jeden vlk. Vlci sú plachý. Ak nie je hladný, nezaútočí, alebo ak nie je vo svorke. Vlci zavíjajú, aby dali vedieť svoju polohu svojej svorke. To nie je dobre. Ale vlci nie sú zlí. Väčšina zvierat je len hladná, nie zlá. Takže sme pokračovali ďalej. Až k lávke. Z tejto strany to bol mierny problém, pretože cestička k nej bola strmá smerom dolu. Konečne sa vytrepali na cestu a mierili k Stakčínu. Tamer dve hodiny ráno. Možno 2:15 sme konečne sedeli na prvej autobusovej zastávke v Stakčíne. Potom sme sa presunuli k železničnej stanici. Tam sme sa zložili a plánovali počkať na prvý vlak do Humenného (4:35).

Samozrejme sme sa nezdali policajtom a tak sme si prešli kontrolou identity a drobnému výsluchu, čo do prdele robíme o 3 ráno v Stakčíne? Tak sme im povedal, že sme sa šli pozrieť na nádrž a nestihli sme žiadny spoj späť.

Čas na spánok

Konečne sme sedeli v malej motorovej škatuli. Do tohoto dňa som si nemyslel, že sa v škatuli dá zaspať. Dá. A celkom tvrdo. Samozrejme som sa v Humennom zobudil – nepamätám si cestu, len som proste vstal na to, že sme v Hummenom. Preskočili sme na REx do Košíc. A zase sme zadriemali. A zase som sa v Košiciach prebral. Cesta nikde. Tu som sa s kamarátom musel rozlúčiť, pretože on šiel na Žilinu a ja som plánoval do Banskej Bystrice. A neplánoval som ísť cez Šturec autobusom a mal som možnosť ísť rýchlikom do Zvolena a odtiaľ sa už dostať dá.

Tak som ho ešte odprevadil do vlaku a potom chvíľu kvasil na stanici v Košiciach. Trochu ju skúmal. A potom som si šiel sadnúť do vlaku. V ktorom som opäť zadriemal.

 

Píp, píp.

Prišla mi SMS. Nikto mi nikdy nepíše SMS. Nikto ani nevie, kde som, a zjavne ani ja nie, pretože:

„Vitajte v Maďarsku.“

Som dnes nečakal…