,Teda už! Už je ráno. Bodaj by nebolo svitlo na mňa!“ myslel si Miško Dzúrik, ako sa prebudil. Hlavu mal uchlpenú, a v nej zmätok, ani v brlohu vetešníka. ,A čo sa prevracia tá posteľ so mnou? Fuj, ako mi je v ústach —fuj!“ Proboval vstať na nohy, ale jedna stála čihi a druhá hota. Obe sa triasly. „Eh,“ striasol sa, nakriviac tvár. „Či mi je zle!“ Večer, ďaleko do noci, presedel u Mojžiša. Čosi sa jedlo, mala to byť hus, veľa sa pilo a ešte viac fajčilo. Z toho mu zostala tá chuť v ústach a zmätok v hlave.