Ahoj internet!

Dnes by som sa chcel s Vami baviť o tom, ako veľa ľudí, čo radi píšu začnú písať o písaní a stále píšu len o písaní. A keď sa ich spýtate, či táto obálka sa hodí k poviedke, tak vám povedia, že to nevyzerá dosť… poviedkovo. Nech to znamená, čo chce. Nič v zlom, ale krása písania je v tom, že máme možnosť písať o čomkoľvek. Samozrejme, keď sa o tom neustále učím a dozvedám nové veci, tak aj ja mám chuť skúšať a písať o písaní a o tom ako sa to dá pomotať, alebo využiť. Ale snažím sa to z príbehov odstrániť. Keď už tak, to radšej napíšem ako blog a bude to ľahšie dostupné a možno to niekomu aj pomôže. Ako keby som takéto posolstvo vyjadroval prostredníctvom príbehu o spisovateľovi.

(Aby som to uviedol na pravú mieru, Túlavá – príbeh o Spisovateľovi nie je tak celkom príbeh o písaní – však, kto čítal, tak viete, že je to trochu inak. Tu narážam na to, že ako sa autori niekedy trápia a podobne.)

Osobne mám rád príbehy o Spisovateľoch, páčia sa mi. Ale ak by každý môj príbeh bol v podstate o tom istom, tak by som najskôr nebol zo seba nadšený a asi nikto kto by ma čítal.

Prečo by som zo seba nebol nadšený? Pretože by som sa cítil, že sa nikam neposúvam. Jednoducho neskúšam nové veci. A to je kľúčové. Skúšať a napredovať. Čitateľ by mal pocit, že už to čítal.

Čiže to nie je len písanie o písaní, ale opakované používanie tej istej témy. Dá sa to odpustiť, ak medzi tým robíte niečo iné, ale aj tak. Skúste striedať témy, alebo žánre.

A ak chcete písať o písaní nikto vám nebráni. Ale nepreháňajte.

Majte sa!

Odporučiť0 recommendations